Objavte rozprávkový svet Verušky Bobekovej (časť 2.)

Rozhovory s inšpiratívnymi autorkami a autormi by nemali ostať medzi stenami vydavateľstva. A hlavne keď má rozprávkarka Veruška Bobeková toľko čo povedať. Jej rozprávky sú rovnako čarovné ako ona sama. Neveríte? Tak si prečítajte druhú časť nášho rozhovoru a posúďte sami.

Veruška, dnes už máš za sebou napísaných nespočetne veľa rozprávok. Pamätáš si ešte na svoju úplne prvú, ktorú si napísala? A ako to zapôsobilo na ľudí?

Na úplne prvú prvučičkú si už asi nespomeniem. No najskôr to bola jedna z kolekcie rozprávok Rozprávky malej autorky. Tak som si ju nazvala. Po nej nasledovali dve malé knižky s detektívkami a tak Stará mama rozpráva. Žiaľ, už vôbec netuším, kde tie všetky dielka sú…

Spomínala si mi, že si ako dieťa vyhrávala literárne súťaže. Spomenieš si ešte, aké?

A tu môžem hneď nadviazať na predchádzajúcu otázku, lebo ja som vám raz tie moje rozprávky priniesla do školy. Na hodine slovenského jazyka si ich moja pani učiteľka vypýtala, že by si ich chcela prečítať, tak som jej ich dala. Nič netušiac mi neskôr oznámila, že som vyhrala nejakú súťaž a po ocenenie si budem musieť pocestovať až do ďalekého Ružomberka. Ozaj som vôbec nevedela, o čo presne ide a skôr ako na súťaž som sa tešila na výlet s maminou vo vlaku! O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že to bola celoslovenská súťaž v písaní prózy a poézie a ja som prosím pekne vyhrala prvé miesto! Doteraz mám problém tomu uveriť… Každopádne, už vtedy sa prejavila moja plachosť a doteraz som vďačná mojej mamine, ktorá na mňa netlačila a bez rečí mi pomohla v úniku pred rozhovorom do rádia. Aj sa smejem pri pomyslení ako sme sa miesto toho – s taškami plných darčekov, vrátili radšej do vlaku a s ním do bezpečia späť k nám domov na východ.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Prečo sú tvoje rozprávky veršované? Lepšie sa ti tak vyjadruje myšlienka, alebo je to rozprávkovejšie, alebo ti to tak proste ide z pera?

Prečo verše? Jaj! Toto bude zábavné :). Ako dieťa som ich neznášala! Ozaj, neklamem! Mala som rada výlučne prózu a rýmy sa mi páčili len výnimočne (staré slovenské balady). No ako som rástla, priplietol sa mi do cesty Edgar Allan Poe a Roald Dahl a Julia Donaldson a ja, ani neviem ako, začala som rýmovať. Nemyslím, že to bolo kvôli nim…, kedysi som nejedla paradajky a už ich jem, rovnako špenát a títo velikáni s tým nemajú nič spoločné 🙂 To len asi ako som rástla, som konečne pochopila, ako krásny a ústretový a strohý a priamy rým dokáže byť. Nikdy som nebola fanúšikom zamilovaných veršov, po prečítaní ktorých som ani na 125 strane netušila o čo ide, len že hlavná hrdinka má oči modré ako letná obloha a vlasy voňavé ako rozkvitnutá lúka a že ju ktosi veľmi miluje.

Mám rada jednoduchosť a pohyb v slovách a písanie veršov mi ukázalo, že i s rýmami to možné je. Navyše, v porovnaní s vetami bez rýmov, mi rýmovanie prišlo ako „level vyššie“. Podľa mňa sa v nich ani náhodou nepíše ľahšie. Mne teda nie, ale kvôli tomu sa ich nevzdám. Práve naopak! Mám rada výzvy a túto som prijala s radosťou! Je to pre mňa neskutočne krásne a upokojujúce hrať sa so slovíčkami, hľadať medzi nimi tie správne a vhodné – sťaby som z tých slovíčok na ihliciach sveter plietla! A pletačky vedia ako silno návykové a ukľudňujúce pletenie je!

Prečo by ťa ľudia mali podporiť a kúpiť si tvoje knihy?

Tu by som sa asi mala vyrovnať, vypnúť prsia, buchnúť sa hrdo do hrude a ospievať sa, lebo to si biznis pýta. Ibaže ja som skôr umelec a veľmi veľmi zlý obchodník! Nuž poviem aspoň toľko, že ak to urobíte a túto kampaň podporíte, investujete do knihy a moja mamina mi vždy vravela, že na knihu peniažky ľutovať netreba. Tiež tým vyjadríte podporu všetkým ľuďom, ktorí sa za mňa postavili a ktorí mi dôverujú a investovali do tohoto projektu veľa svojho času, úsilia a aj financií. A to všetko iba preto, lebo si mysleli, dúfali, verili, že k vám skrz moje knihy niečo dobré prinesú. A do tretice hádam i preto, aby sme si dokázali, že aj napriek dobe, v akej žijeme, obklopení technikou, v ktorej na knihy veľa času neostáva – sme ešte stále nezabudli veriť rozprávkam.

Prečo by ľudia mali uveriť, že si dobrá spisovateľka?

A tu by som sa mala vypnúť ešte viac, že áno? No ja sa radšej okúňam a do zeme pozerám, lebo sama sa chváliť – to mi ide ťažko. A tak len nesmelo šepkám, že si myslím, ozaj si myslím, že sa vám moje rozprávky budú páčiť. Že vás potešia i pohladia a hádam vo vás aj zacinkajú, ak im dáte šancu. Že možno i vám zachutia, ako zachutili mojej priateľke, ktorá ich hrejivo prirovnala k čokoláde, z ktorej si po kúskoch lámete a nechcete, aby ste ju dojedli…

Slovensko je malá krajina, no rozprávok sa do nej veľa zmestí. Veľmi by som si priala, aby moje rozprávky zablúdili do detských izieb, na nočné stolíky, do tašiek, na poličky, pod vankúše… do rúk. Pracovala som na nich poctivo a miestami až šialene pedantne, sú za nimi desiatky rán a tisícky slovných hladení. Vložila som do nich svoje celé ja a priznám sa, že ich milujem. Som hanblivá a plachá, hádam miestami aj málo sebaistá, ale za svojimi rozprávkami si stojím. A viem, že aj keď tento projekt neprejde, nebude to kvôli tomu, že nie sú dosť dobré. Rozprávky mi boli nadelené a toto je moja šanca ich k vám poslať. Teraz je to už len na vás, či im dáte šancu na život. A mne možnosť stať sa pravou pani rozpravkárkou…

Budú ešte ďalšie rozprávky?

V to úprimne dúfam, že budú! Veľmi – veľmi si to prajem. Nosím si v sebe zvláštny pocit, že som sa narodila preto, aby som písala, aby po mne na zemi ostali knižky. Nuž, ak sa tento projekt podarí, ak ho podporíte, potom nevidím dôvod, prečo by sa Ripka, Maruška a 6 detí nemali narodiť a prečo by k nej na policu nemali pribudnúť i ďalšie rozprávky. Alebo ste zabudli, že už ich mám zopár schovaných v šuflíku?

Chcela by som poďakovať každému, kto vo mňa veril a verí a kto ma pri zrode mojich knižiek podporil. Rada by som poslala svoje ďakujem každému, kto mi podal ruku, aby sa toto všetko mohlo diať! Som vám neskutočne vďačná a na oplátku dúfam, že vás moje knihy nikdy nesklamú!

Cink cink!
Vaša Veruška