Objavte rozprávkový svet Verušky Bobekovej (časť 1.)

2. 9. 2020
Maca

Vierku ako tvorcu registrujem už skoro celé desaťročie. Pred siedmimi rokmi sme sa osobne stretli na jednom handmade markete v Košiciach a odvtedy sa kamošíme (aspoň teda na Facebooku). Keď som pred pár mesiacmi zistila, že píše rozprávky, v tom momente som jej napísala na všetky sociálne siete, lebo som vedela, že ju ako autorku chcem mať u nás v EZOPO. Ničím som si v tej chvíli nebola viac istá. A to presvedčenie trvá. Veruška je pre mňa Pani Rozprávkarka.

Ahoj, Veruška 🙂 predstav sa nám, kto si, čo si.

Srdečne zdravím každého, kto tieto riadky číta! Volám sa Viera Kočiš Čechová, ale rada sa schovávam za svojím druhým menom – Veruška Bobeková. Nepôsobí na mňa až tak prísne a úradnícky a omnoho viac sa mi hodí na obaly detských kníh. Napísať niečo o sebe nie je práve najľahšia úloha. Nuž, ak dovolíte, spomeniem aspoň tie veci, ktoré považujem za najdôležitejšie. A hneď prvá taká vec je, že som mamina – pre mňa jedinečného 6-ročného chlapca menom Jorik. Som tiež vyštudovaná učiteľka výtvarnej výchovy, ale učiť neučím. Namiesto toho sa snažím zarobiť si na chlebík predajom mojich ilustrácií (a všakovakých iných vecí, ktoré moje ruky vytvorili). No a aby som nezabudla, som tiež autorkou a ilustrátorkou kníh o Ripke, Maruške a 6-tich deťoch.

Asi je to aj zbytočné písať, že som bola odjakživa duša tvorivá. Tvorím každý deň a občas i celý deň. Ktosi mi to kedysi, keď som sa narodila, nadelil do batôžka a ja si ten batôžtek so sebou všade ťahám. Pamätám sa, že som už ako maličká vymýšľala rozprávky a písala ich do malých lacných zošitov naivne si mysliac, že raz ich niekto vydá a ja budem slávna. Avšak už vtedy som vedela, že mi k písaniu čosi chýba… narozdiel od mnohých ľudí, mala som málo skúseností. Vyrastala som v malom meste a o svete som veľa nevedela. Nuž, musela som trochu zostarnúť, aby som čo to pochopila a dorástla tak do spisovateľských topánok. Konečne mi sedia ako uliate a hoci to nie je vždy ľahké, nevzdala som sa a kade v nich chodím, tade rozprávky zbieram. A och! Mám ich plné šuflíky!!!

Prečo práve rozprávky?

To sa občas pýtam aj ja seba. Možno, že som vo vnútri ešte nedospela… a možno mi iba učaroval taký ten magický svet, v ktorom sa veci môžu záhadne meniť a zázračné veci sa môžu diať… Ale pozor! Rozprávka nie je pre mňa iba o tom, že v nej musí na záver šťastný zvonec biť, lebo dobro zvíťazilo nad zlom a princ zabil draka a oženil sa s princeznou. Rozprávka je pre mňa čosi omnoho – omnoho viac. A vôbec, ale ozaj vôbec, sa nemusí šťastne končiť. Veď čo napríklad taký Hans Christian Andersen? Kto čítal jeho rozprávky, a teraz nemyslím tie prepísané so šťastným koncom, ten mi rozumie. Dievčatko so zápalkami je napríklad moja srdcovka a vôbec mi nevadí, že v jej závere plačem. Ak vo vás dokáže rozprávka niečo vyvolať a vy si ju v sebe po prečítaní nosíte, potom je, podľa mňa, úloha rozprávky splnená. A presne o toto sa snažím aj ja. Kníhkupectvá sú plné rozprávkových knižiek, ale priznám sa, len málo z nich sa so mnou rozpráva. Trendy v detskej literatúre ako morské panny, jednorožci alebo superhrdinovia, nad ktorými sa ligoce pestrofarebná dúha síce akceptujem, ale myslím, že v rozprávke hľadám čosi hlbšie. Za ten čas, čo tu som a rozprávky čítam a píšem, si dovolím tvrdiť, že som ich celkom dobre spoznala a že sme si medzi sebou vytvorili pekný vzťah. Páči sa mi, ako rôznorodé môžu byť a úplne som odfúknutá z toho, čo všetko sa v nich môže schovávať! Nuž, asi toto je dôvod, prečo píšem rozprávky a tiež sa mi veľmi páčia tie tradičné slová, ktorými sa začínajú: ,,Kde bolo, tam bolo…“

Pre akú vekovú kategóriu sú tvoje rozprávky určené?

Viete, veľa ľudí sa ma pýta: ,,Pre akú vekovú kategóriu píšeš?“ Nemám až tak v láske túto otázku. Rovnako, ako to kedysi povedal Dr. Seuss, píšem pre seba. Súhlasím do bodky a do písmena s jeho názorom, že deti sú rovnako chytré ako my, len majú menšiu slovnú zásobu. Nuž, ak nepoužívame ťažké slová, tak píšeme sťaby pre dospelých. Za seba hovoriac, komplikované sofistikované slová na mňa vždy zapôsobili, ale skutočne očarená som vždy bola iba ľuďmi, ktorí ovládali mágiu jednoduchých slov. Tak ich teda používam aj ja a píšem pre každého, pre malého i veľkého! (Samozrejme, tá spodná hranica tam je. Je dôležité, aby dieťa už aspoň akú takú slovnú zásobu malo. Čiže možno 5-6 rokov a potom do nekonečna!) A hlavne a určite, nepíšem rozprávky výlučne len a len pre deti. Súdiac podľa seba predpokladám, že je medzi nami veľa dospelých, ktorí ešte nevyrástli a ktorým má rozprávka čo dať a odkázať!

Čo je spoločná črta tvojich ilustrácií?

Hm.., to je trocha záludná otázka. No ak už musím odpovedať, povedala by som, že sú tak trocha naivné a jednoduché a neohrabané a kostrbaté a možno i trocha strašidelné a smiešne práve v tom, že mi mnoho ľudí vraví, aké sú dokonalé. Študovala som výtvarný odbor a mala by som mať kresbu v malíčku, ale pravda je taká, že nemám. Kompozícia je niečo, čo mi nikdy nešlo, veci mi lietali po papieri a veľakrát som nechápala ani teóriu či filozofiu umenia. U mňa to bolo všetko iba v dvoch kategóriach – páči sa mi to alebo nepáči, hovorí to so mnou alebo nehovorí, cinká či necinká. Bez srandy si myslím, že som v našej malej výberovej triede na univerzite zaostávala za ostatnými. A to dosť výrazne. Zatiaľ, čo mnohí kreslili a tvorili kdesi v umeleckých výšinách, ja som stála na zemi a hrala sa na svojom pieskovisku. S odstupom času si myslím, že som bola vývojovo pozadu a až keď som sa po rokoch života v USA vrátila späť ku kresleniu, vedela som poprvýkrát čo chcem a ako chcem a šla som doslova ako malé dieťa krok za krokom za ilustráciou s výsledkom, aký teraz môžete vidieť.

Pamätám si presne, kedy a ako to prebiehalo. Mala som pred 30-tkou, žila som a pracovala v Londýne ako aupair a vo svojom voľnom čase som vybehla z domu do McDonaldu, objednala si tam niečo na pitie, sadla si na poschodí k prázdnemu stolu (zvyčajne tam nikto nebol) a kreslila som a kreslila. A občas šťastná a občas sklamaná zo seba, som sa neskôr parkom vracala späť do hosťovského domu… Vtedy som sa tiež začala obzerať po štúdiu detskej ilustrácie a toť neďaleko našej štvrte som našla skvelú ilustrátorku Suzanne Ewart, u ktorej som sa zapísala na štúdium. Bola to úžasná staršia pani a prekvapivé pre mňa bolo, že aj napriek hroznému vzhľadu mojich ilustrácií (v tom čase zaručene), ona vo mňa verila a dokonca ma pozvala k sebe domov! Jej dom bol ako sen s ateliérom v záhrade!!! Nuž a práve ona – skúsená ilustrátorka, pani v rokoch s bielymi vlasmi a s rozprávkovým ateliérom v rozkvitnutej záhrade mi povedala, že je jej cťou ma mať u seba doma, lebo pred ňou stojí niekto, kto raz bude slávnym spisovateľom detských kníh. Musím sa usmievať, keď to píšem… Ale pravda je, že mi mnoho ľudí píše, že moje ilustrácie majú dušu a že to je niečo, čo nie každý dokáže… Tak hádam to je to, čo vo mne i Suzanne videla a čo by sa dalo použiť na opis spoločnej črty mojich kresleniek.

Prečo kreslíš fixkami a nie napr. do tabletu, ako mnoho dnešných ilustrátorov?

S fixkami kreslím, lebo mám pocit, že ináč neviem. Kto ma pozná, ten vie, že ja a technika nejdeme dokopy. Navyše, mám neskutočne citlivý žalúdok a keď sa dlhšie pozerám na monitor – stačí, že len píšem a veci sa posúvajú, robí sa mi nevoľno. Osobne si myslím, že je to v dnešnej dobe neskutočné mínus byť takto technicky ľavý. Ak by som dokázala spojiť svoje výtvarné schopnosti s technikou, bola by som poľahky schopná nájsť si dobre platený job temer kdekoľvek na svete, kde hľadajú ilustrátorov – trebárs v reklamných firmách. Ibaže ja som do techniky ľavá a rovnako, ako keď mám čosi ušiť, tak to šijem ručne, hoc šijací stroj mám, tak aj kresliť budem (asi naveky) len a len po papieri a nie po tablete. Navyše, mám rada to spojenie rúk a papiera a vôní s tým spojených a aj riziko (to občas nenávidím!), aké fixky (ale aj iný výtvarný materiál) so sebou nesú. Trebárs, keď sa pomýlite. Už niet cesty späť. Nijaký klik vás nezachráni! Je v tom trochu viac človeka, je taký viac hmatateľnejší na tom papieri než na monitore…. aspoň pre mňa.

A prečo práve fixky a nie akvarel či olej? Nuž, poviem vám, že tie odkedy som spoznala, som nepustila z rúk. Medzi nami, sú drahé, ale kresliť s nimi je pre mňa ako písať básne po papieri! Ich sýtosť, ich schopnosť miešať sa medzi sebou a farebná paleta – mňam! Nehovoriac o tom, že sa ľahko zbalia a zoberú so sebou kamkoľvek. Trebárs aj do McDonaldu (hoc tam už nechodím) alebo na lúku alebo do knižnice alebo len tak vonku do záhrady…

Čo ťa najviac baví na písaní?

Všetko! Úplne úplne všetko! Od prvého písmena, ktoré vyťukám, až po poslednú bodku na záver… milujem na ňom všetko! A to píšem aj napriek tomu, že som študovala výtvarný odbor a že kreslenie a ilustráciu milujem! No ak si dám ruku na srdce, toto je niečo, s čím som sa narodila. Čo som akosi vedela a nik ma k tomu neviedol, nikoho som to robiť vo svojom okolí nevidela…, proste toto je niečo, čo som v sebe mala odjakživa a nosím si to v sebe doteraz sťaby správu, ktorú mám niekomu odovzdať, že mám písať knihy. Toto sa veľmi ťažko vysvetľuje, lebo úprimne netuším, či a koľko ľudí sa s čímsi podobným narodilo. Možno to máme všetci, ja som sa nikdy nepýtala… a možno nie a len zopár ľudí ma pochopí. Ozaj je to akoby vám niekto už v maminom brušku nadelil, čo máte robiť a nič sa s tým nedá urobiť.

Pamätám si, že raz mi naši povedali, že ktosi v našej rodine písal a že jeho knihu dokonca i majú! Ukázali mi ju a ja, keď som ju v tých detských rukách držala, nemohla som myslieť na nič iné, len na to, že tak je to teda – máme to v rodine! Zdedila som to, dáva to zmysel! Asi som v tom čase verila, že všetko musí dávať zmysel a musí mať dôvod. Rovnako mi porozprávali o tom, že raz na pôjde u babky našli starý kufor a ten bol plný ilustrácií a že musel dozaista patriť nejakému umelcovi, ibaže… oni ho vraj vyhodili. Nepamätám si, či ten niekto bol niekto z rodiny alebo len niekto, kto v dome predtým žil… a už sa ani nieto koho opýtať. Ale zato si veľmi dobre pamätám, ako ľúto mi to bolo! A doteraz je. Možno by som mala o ďalší dôvod naviac, prečo milujem písať a kresliť k tomu.

Čo je spoločná línia tvojich kníh? Existuje nejaká?

Musím sa priznať, že nemám spoločnú líniu. A možno aj mám, ale keďže nie je pre mňa dôležitá, ani o nej neviem. (Asi v práci každého človeka sa dá nájsť spoločná línia…, všakže?) Napísať niečo pre mňa nikdy neznamenalo čosi dosiahnuť, čosi opísať, čosi vysvetliť – teraz mám na mysli len a len moje dielka a nie školské slohové práce alebo maily, či listy. Čokoľvek s príbehom prišlo, išlo na papier ako také, bez toho, aby som v ňom čosi hľadala. Prekvapivo, ono to čosi aj tak zvyčajne samé vyplávalo na povrch. Neviem, či viete, ale autorka knihy Mary Poppinsová Pamela Lyndon Travers sa o sebe často vyjadrovala, že je len prenášačom príbehu. Že to nie je ona a jej talent, kto Mary Poppinsovú stvoril, ona len ďalej posúva to, čo jej bolo dané. Tak sa občas cítim aj ja. Sťaby príbeh prišiel, zaťukal na dvere, ukázal sa a ja ho buď schmatnem a nechám si ho alebo on proste pôjde kamsi inam, ťukať komusi inému na dvere. A v takom prípade sa asi ťažko hľadá spoločná línia… Akurát, jedna vec mi napadá ako spoločná črta (radšej ako línia) mojich dielok – rada ich začínam s “Kde bolo, tam bolo” a končím slovom “Koniec”.

Na konci tvojich príbehov je vždy ukryté nejaké ponaučenie/rada do života – prečo by deti mali dostávať takéto rady skryté v rozprávkach?

Ponaučenia v príbehu nepíšem zámerne. Rozprávka si ich buď vyslovene sama vyžiada alebo ich proste ignorantsky obíde. Osobne si však myslím, že tu prichádza na rad naše staré slovenské príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré. A my ľudia si tak nejako podvedome vieme zo všetkého čosi dobré vziať a ponaučiť sa z toho. Ozaj z hocičoho! Aj keby som mala opísať obyčajnú cestu do obchodu! A tak teda, aj keď ponaučenie alebo posolstvo v rozprávke nie je vyslovene naservírované ako na tanieri, vždy si v nej vieme čosi pre seba nájsť. Mne úplne postačí, ak moja rozprávka kdesi vo vnútri zacinká. Nemusí nič učiť, nikam viesť… stačí, ak čosi vo vnútri pohladí alebo pokreslí, vyfarbí alebo sa tam niekde uloží a len zaplní nejakú tú dierku, čo tam bola, ale…ALE… je skvelé, keď aj poučí. Rozprávka nie je ako rodič, ktorý káže a prikazuje (aj keď v dobrom a s láskou!), ona si len tak preletí a čosi v nás zanechá. A takto nenápadne a nenásilne sa dá kadečo v deťoch popísať. A nie len v deťoch!

Veruška nám toho prezradila oveľa viac. Ale ak dovolíte, zvyšok si necháme nabudúce. 🙂